Básne

Keď sa ticho stane odpoveďou... Nie všetko, čo v nás zanechá stopu, bolí nahlas. Sú stretnutia, ktoré neprídu ako búrka, ale ako ticho po nej. A práve tam začína dnešná báseň — v priestore medzi minulosťou, a tým, čo konečne prestalo ťahať späť. Je o dvoch ľuďoch, ktorí si neprivlastnili šťastie, len ho prestali púšťať. O pokoji, ktorý nevzniká z úniku, ale z prijatia. A o láske, ktorá už nepotrebuje dôvody ani obranu. Možno v nej nájdeš odpovede. A možno len pocit, že niečo

Nedávno sa ma niekto spýtal zvláštnu otázku. Nie o knihe. Nie o hudbe. O jednom verši. Z piesne Trhliny bytia: „Nie sme kvety noci, čo čas odtrhne bez milosti.“ A otázka znela jednoducho: Čo tým chcel básnik povedať? Chvíľu som nad tým premýšľal. Nie nad veršom. Ten vznikol dávno. Premýšľal som, či sa vôbec dá báseň vysvetliť. Lebo keď sa báseň vysvetlí úplne, zvyčajne z nej ostane len veta. A veta je… málo. Tak som urobil niečo, čo robia autori odjakživa. Namiesto odpovede s

RAZ PO NÁS ZOSTANÚ FOTOGRAFIE. Predstavte si, že by vám niekto daroval jeden jediný deň života navyše. Komu by ste zavolali, koho objali, komu konečne povedali to, čo už pridlho odkladáte? A teraz tá zvláštna časť: Dnešok ste práve dostali. Raz po nás zostanú fotografie. Najprv budú stáť na poličkách ľudí, ktorí presne vedia, kto na nich je. Budú sa na ne pozerať a spomínať na náš hlas, smiech, na spôsob, akým sme otvárali dvere či sedávali pri stole. Potom fotografie pomaly

Vraví sa, že čím viac pravdy niekto hovorí, tým menej ľudí ho chce počúvať. Pred časom som na svet vyletel so Steron projektom a vlastne som sa ani poriadne nepredstavil. Klasické frázy zo životopisu nepovedia veľa o kvalite človeka, kde sa nachádza na životnej ceste, ani čím si prešiel. Posledné mesiace som preto pracoval na autorskom medailóne, ktorý by vystihoval všetky tieto veci o mne. Prepisoval som ho, prerábal a zakaždým som našiel niečo, čo by mohlo niekoho uraziť. A