Evolúcia STERON projektu

Keď sa ticho stane odpoveďou... Nie všetko, čo v nás zanechá stopu, bolí nahlas. Sú stretnutia, ktoré neprídu ako búrka, ale ako ticho po nej. A práve tam začína dnešná báseň — v priestore medzi minulosťou, a tým, čo konečne prestalo ťahať späť. Je o dvoch ľuďoch, ktorí si neprivlastnili šťastie, len ho prestali púšťať. O pokoji, ktorý nevzniká z úniku, ale z prijatia. A o láske, ktorá už nepotrebuje dôvody ani obranu. Možno v nej nájdeš odpovede. A možno len pocit, že niečo

Nedávno sa ma niekto spýtal zvláštnu otázku. Nie o knihe. Nie o hudbe. O jednom verši. Z piesne Trhliny bytia: „Nie sme kvety noci, čo čas odtrhne bez milosti.“ A otázka znela jednoducho: Čo tým chcel básnik povedať? Chvíľu som nad tým premýšľal. Nie nad veršom. Ten vznikol dávno. Premýšľal som, či sa vôbec dá báseň vysvetliť. Lebo keď sa báseň vysvetlí úplne, zvyčajne z nej ostane len veta. A veta je… málo. Tak som urobil niečo, čo robia autori odjakživa. Namiesto odpovede s

Prajem všetkým všetko dobré v novom roku. Viac som sa rozpísal v novej piesni. Dnes zamierilo na všetky digitálne platformy moje novoročné prianie. https://distrokid.com/hyperfollow/martinmatuka/akujem ĎAKUJEM! Ráno sa dýcha ľahšie, svet je tu — stačí vstať. Ďakujem za deň, čo sa mi prihovorí, za chlieb v dlani, aj keď je len kôrkou zo včera. Za smiech, čo sa vracia, keď už bol preč, za ticho, ktoré vie viac než slová prázdnych viet. Za cesty rovné aj krivé, za oheň, čo hreje