Ukážky z knihy
„Povedz mi! Prečo Elite nikdy nezradil žiadny vyjednávač? Prečo sú to vždy len intuici?“
Teraz... až teraz ju zaujal. Konečne sa naňho otočila, až priveľmi prudko a bez žmurknutia si hľadeli do očí skoro desať sekúnd. Strhla sa na pohupnutie vozu, ktorý sa v rade posunul o jedno miesto. Majú ešte pár minút.
Ezri premietala aj napriek hranému nezáujmu o jeho slovách. Ona mala dôkazov podstatne viac ako on. A v skutočnosti nebola voči tým myšlienkam skeptická. No určite mu to nezavesí na nos. Môže byť pokojne špiceľ tajnej služby. No vždy, keď sa pokúšala skákať bez UI-čka, bez VK-čka, či o absolútny skok, Tá druhá jačala ako blázon. Vedela aj o troch najväčších lžiach federácie, o ktorých on určite nie. Že skákanie bez UI ide, že to ide bez VK-čka, aj o utajovanom vyhladzovaní mimozemských rás. A zámerne s ním nesúhlasila, lebo bola zvedavá, čo na jeho poznámky povie Tá druhá. Obvykle by sa pri podobných rečiach rehotala ako blázon. Vždy sa rehotala a prskala jej do hlavy, ak niekto začal konšpirovať. No mlčala už päť minút. Mala viac dôkazov pre, ako Guske aby uverila. A sama pochybovala. No argument so zradou vyjednávačov ju zaujal. Vyjednávači, piati z generácie, nedostávali intuitívny čip a predsa dostali najvyššie genetické vylepšenia pod nálepkou top secret.
Učila sa u Elite. A práve myslela na ten „vtip“ prečo sa intuici odpravujú práve pilotným spôsobom. Prečo zubár nie vŕtačkou. Prečo policajt nie služobnou zbraňou, no piloti vždy páchajú samovraždu zničením lode. Ten „vtip“ hovoril aj na akadémii prednášajúci.
Navštívila aj halu s hviezdami mŕtvych pilotov. Pri nehodách. Dávali tam aj samovrahov, lebo nie vždy bolo zrejmé, že nešlo o nehodu, a pilot bolo najváženejšie povolanie vo federácii. Patrili na tabuľu cti. A aj preto bolo pilotné povolanie najváženejšie, že ich tabuľa cti bola obrovská ako futbalový štadión. Vlastne omnoho väčšia. Obrovská kruhová sála s miliónmi hviezd, miliónmi horiacich sviečok a s obrovským pamätníkom v strede. Kamenná dlažba vedúca k tomu pomníku bola popísaná miliónmi vyrytých mien. Všetko to v pochmúrnom prítmí sviečok ledva osvetľujúcich spodky siene a tlmeným bodovým svetlom zhora na zvyšok futbalového štadióna, ktorý mal štyridsať poschodí. Pristavovalo sa hore, ako sa steny plnili. Malá hviezda jedna vedľa druhej na blokoch kamenných kvádrov, na všetky strany. A v ušiach rezonoval chechot a slová inštruktora.
„Väčšina z vás skončí v tejto miestnosti. Hviezda na stene a škrabanec mena pod ňou...“
Nejaký génius keď sálu navrhoval vymyslel, že ak sa budú mená na zem písať malým fontom, bude na to dlažba stačiť. Neprešlo ani tisíc rokov a museli sa mená pripisovať k hviezdam na stene. Z tých múrov dýchali tisícročia vortexových skokov a miliardy a miliardy zúfalých výkrikov, ktoré zo seba vypustí aj samovrah ak skočí z budovy. Z tých múrov na Ezri dýchala smrť.
Videla aj nástenné tabule s hviezdami padlých príslušníkov Elite z ostatných oddelení. A za tridsať tisíc rokov existencie tej organizácie išlo maximálne o tabule alebo steny o veľkosti jednej izby. Väčšina po výkone povolania odišla zo služby a hviezdu nedostali. Preto si všetci vážili pilotov. Pokladali životy za výdobytok ľudstva, cestovať medzi hviezdami. V jej dobe sa vravelo, že federácia stráca päť pilotov týždenne. Tiež jej ešte hlbšie, hlavne teraz v Guskeho aute, po jeho slovách rezonovali slová spolužiaka, ktorý s ňou vtedy na akadémii v tej miestnosti stál. A ktorý po slovách inštruktora potichu do šepotu smrti zo stien predniesol: „Vraj polovica z nich sú samovraždy...“
Sama slúžila v zbore sedemnásť rokov. A za ten čas mali pravidelne každý rok stretávku pilotov. Nie všetci sa vždy dostavili, ak povinnosti nedovoľovali. No z jej ročníka, ktorý absolvovalo deväťsto študentov, si každý rok pietnym tichom pripomínali priateľov, ktorých tento rok stratili. Zakaždým sa povedalo meno jedného, otočili do seba pohárik syntetizovaného, neúčinného alkoholu, hodili ho za hlavu a držali minútu ticha. Potom sa povedalo meno druhého a znovu pohárik a minúta ticha. Zakaždým stáli okolo stále menšieho stretávkového stola hodinu v tichosti a každú minútu sa ozývalo iba jedno meno a trieštenia skla. A keby pili skutočný alkohol, asi by padla po prvej stretávke mŕtva na otravu. Aj s genetickými vylepšeniami.
Na poslednej stretávke, ktorej sa zúčastnila, prišlo iba osem spolužiakov. Z toho iba dvadsať ďalších sa ospravedlnilo a stretnutia nezúčastnilo. Ostatní sa už zúčastniť nemohli, lebo ich mená neboli na pozvánkach, ale rezonovali v zabudnutí so zvukom rozbíjania pohárikov priateľov, ktorí si na nich poslednýkrát spomenuli a zmenili sa na hviezdu na stene. Síce niektorí spolužiaci sa do pamätnej haly občas vybrali, Ezri tam vošla iba raz v živote a už nikdy viac. To miesto jej naháňalo husiu kožu a občas sa budila zo sna, v ktorom sama bola v obrovskej, zle osvetlenej hale, tak vysoko na stene, že nedovidela na obrovský pamätník uprostred.
Ten spolužiak, ktorý povedal, polovica sú samovraždy, na poslednú stretávku neprišiel, lebo dostal na stene hviezdu. A ako o ňom, tak o polovici ktorých vyprevadili pietnym tichom sa potom pri večeri potichu rozprávali. Akoby rituál ešte neskončil, každý povedal meno niekoho, o koho sa zaujímal a všetci sa pozreli na jeho najlepšieho priateľa. Existoval dohodnutý posunok, o ktorom bol každý ročník presvedčený, že ho vymysleli sami. Ezri mala na akadémii osem veľmi dobrých blízkych priateľov. A za tých sedemnásť rokov osemkrát niekto povedal meno a všetci pozreli na ňu. A čakali, či spraví palec hore, alebo palec dole. A ona osemkrát spravila palec hore. Nehovorilo sa to nahlas, nehovorilo sa o tom inde, len v ročníku. Čo bolo v ročníku, ostalo v ročníku. No priatelia vždy vedeli, či to bola samovražda, alebo nehoda. Palec hore znamenal samovražda.
Na poslednej stretávke cinkali príbory a čas od času niekto povedal meno. Oni jedli polievku a hľadali očami najbližšieho priateľa. Stačilo sa pozrieť, kam sa dívali všetci a rýchlo ho v dave našla. Ak dal palec hore, celá miestnosť poklepala trikrát lyžicou o tanier. A už sa o tom nikdy viac nehovorilo. Jej priatelia všetci do jedného boli prst hore. A dobre si pamätala, aspoň z jej súkromnej štatistiky, že slová mladého kadeta, ktorého v tej hale ešte nepoznala a ktorý sa stal počas akadémie jej najlepší priateľ, boli úplne pravdivé. Polovica hviezd, polovica ročníka...
Vôbec nebol nezvyk, že priatelia pri tom palcovaní plakali, ako vždy plakala Ezri. A bola si istá, že keby dávala tie palce dole a všetko to boli nehody, oplakávala by priateľov ešte trpkejšie. Preto nikdy nepochybovala, že schizofrénia u pilotov je vyvolaná depresiami. A to mali piloti špeciálne genetické úpravy a nanity na pumpovanie hormónov, ktoré depresie tlmili. Vraj normálny človek to nemohol robiť dlhšie ako rok. Skoky boli vyčerpávajúce psychicky, sústredenie absolútne, strata koncentrácie znamenala palec dole a pri každom jednom skoku ste vedeli, že môže byť posledný.
Aj preto ušla z federácie. Na konci akadémie, ako bol tisícročný zvyk, si všetci vyberali volavky. Najlepších priateľov. A bola nepísaná dohoda, že ak sa pilot rozhodne to ukončiť, aj keď nenapíše odkaz rodine, pošle volavke odkaz. Nemá v ňom byť nič viac, ako jednoduchý obrázok. Palec hore. Ak na najbližšiu stretávku niekto neprišiel a jeho volavky ešte žili a ony dali palec dole, znamenalo to, že zosnulý odkaz neposlal. Ju si dalo za volavku osem priateľov a osemkrát jej prišla interkomom morbídna maľovanka s palcom hore. Ona osemkrát rumázgala doma, v rakete, kde práve bola a potom znovu osemkrát na stretávke.
Keď utekala z federácie, tesne pred vyradením UI, posledné, čo spravila pred ponorením sa do meditácie, posielala všetkým svojím spolužiakom (keďže všetky jej volavky už nežili) palec hore. Potom odpojila UI a skočila. A skončila v šesťtisícročnej minulosti v limuzíne s Emanom Guskem a teraz... práve teraz ako spomínala na svojich spolužiakov a tiekli jej slzy po nezmývateľnom mejkape, sa cítila lepšie. Odhalila množstvo lží. No živila nádej, že možno rovnako ako ona, sú nažive aj jej priatelia. Niekde tam vonku, medzi hviezdami. Jej jediní skutoční priatelia.
Vraj deväťdesiatdeväť percent pilotov samovrahov nikdy nenechalo rodine list na rozlúčku. Jediní, s kým sa rozlúčili, a kto tušil, že spáchali samovraždu, boli volavky. Preto na stretnutia pilotov nikto nepozýva rodiny a partnerov. Piloti boli zomknutá partia a jediní, ktorí skutočne rozumeli, čo znamená byť pilot. Jediní, s kým sa podelili o svoj koniec.
„Ty plačeš Ezri?“ Zašepkal Guske a odtrhol ju od priateľov medzi hviezdami. Pokúsil sa ju privinúť, no odtlačila ho a rýchlo si utierala oči...“
„... malý si pretrel oči a o desať sekúnd už skoro v stratosfére planéty reval: „My letííííííííííme!!! Dokážem to aj ja?“
„Časom.“ Letela k najbližšej susednej dedine, ktorú tiež ešte nenavštívila.
„Paráda!“ Povedal, keď pristáli.
Ich prílet si znovu na rozmrzenosť Ezri nik nevšimol. Jeden by povedal, že na trhu s tristo ľuďmi si lietajúceho človeka všimne aspoň jedna osoba ale fakt, nikto! Chvíľu sa prechádzali po trhovisku a Ezri hľadala v čipe plány mesta, kde je lazaret. Počkala, kým si ratolesť kúpi medovníky a zvolala na celé trhovisko:
„Dobrí ľudia! Kde máte lazaret?“
Celé trhovisko sa na potrhlú cudzinku vykrikujúcu niečo prežehnania-hodné zamračene otočilo a prerušilo dialógy. Aj tieto dialógy boli o Bohyni. Chvíľu nikto neodpovedal, no možno správy zo sveta predsa len rozhovorili jedného kupca, ktorému bola nádhera podozrivá.
„Žiadny tu nie je pani.“
„A kam dávate tých, čo vezmú tiene?“
Pár ľudí sa v strachu prežehnalo a otočili sa preč od bláznivej ženskej.
„Pochovávame ich.“ Povedal ten istý muž.
Ezri pokrútila hlavou a otočila sa k voľnému pozemku. Minulá Ezri mala aj záložku so „špeciálnymi efektami“ na púťové zázraky a tak Ezri iba spustila program – výstavba lazaretu a sama sledovala, čo spraví. Napriahla tým smerom ruku. Od nej oddelila svetelná guľa k miestu zázraku, akoby hodila guľovým bleskom vzniknuvším v dlani, zastala na mieste „dopadu“ a odtiaľ sa svetelná kopula rozťahovala do výšky a tvarov štandardného dedinského modelu lazaretu, pre „dedinu do tisíc obyvateľov.“
Budova vyrastala ako zasadená kvetina zo zeme, akurát za päť minút. To sprevádzali patričné zvukové efekty bleskov z jasného neba (udierali do rastúcej stavby) a burácanie vetra, ktorý sa náhle zdvihol od severu. Rovnako sa pridalo jemné zemetrasenie a zvuk praskania zeme. Vyzeralo to veľmi efektne, Ezri, a iba Ezri sa rozviali vlasy, plášť, samú ju efekt nadniesol desať centimetrov nad zem a prezliekol do niečoho, čo malo pripomínať „rúcho hodné Boha“. Pravdepodobne štandardná uniforma na zázraky a slnko akoby teraz svietilo viac na kostol a Ezri, ako na zvyšok zeme. V kužeľovitých reflektoroch. Protokol automaticky aj zvyšoval hladinu endorfínov všetkým zázraku prizerajúcim ľuďom a tak davom prechádzala eufória šťastia, citlivejšie ženy plakali dojatím, prežehnávali sa a ľudia padali na kolená. Rastúci kostol vydával zvuky kamennej lavíny, zem sa triasla, metali blesky a dav začínal burácať podobne nahlas ako zvukové efekty.
Ezri teraz otestovala aj „boží hlas.“ Tiež program ktorý zvýrazňoval čokoľvek povie, správnou moduláciou, decibelmi a miernou ozvenou, akoby hovorila z nebies. Takže ani nemusela hulákať aby ju v tom hurhaji bolo počuť a počul ju každý. V dedine!
„Musíte ľudí, ktorých vezmú tiene, uložiť hneď ráno do lazaretu!“ Stavba bola už skoro do polovice dokončená, hlas ženy staval ľuďom chlpy na zátylkoch. Slabšie povahy hádzal o zem, kde sa už hlboko klaňali. „Udržujte tam večný oheň a čakajte, kým sa vrátim a uzdravím ich.“
Zack vyvaľoval oči na matku rovnako, ako celá dedina. Ľudia vybiehali z domov a rútili sa k trhovisku, aby zistili čo sa deje. Ezri ešte spomalila výstavbu, aby stihlo pribehnúť čo najviac zvedavcov. Potom ako všetko zrazu stíchlo, si náhodne vytipovala jednu tvár a vyhľadala jeho záznam.
„A ty!“ Ukázala naňho prstom, „Prestaň obchytkávať sestru, lebo sa po teba vrátim!“
Chlap sčervenel ako paprika a začal v dave spätkovať. Pár ľudí sa pobavene zasmialo. Polovica už si šepkala meno „Ezrien“ a postupne išli do kolien aj ostatní na trhovisku. Keď stavba stála, Ezri v dave vyvolala nad hlavami ľudí ikonické avatary viditeľné len pre ňu, ktoré ukazovali mieru pobožnosti. Pristúpila k starej slepej žene, ktorá mala túto mieru najvyššiu a Ezri čítajúc jej profil, teraz použila z menu ponúk - láskavý anjelsky Hlas.
„Tvoja viera je nádherná - Kvetana.“ Prihovorila sa starene. Číslovanie pobožnosti označovalo túto ženu najvyššie v dedine.
„Stratila si muža Boaha a našla si vieru! Nikdy si nekliala na svojho Boha. A nezavrhla si ho, ani keď ti vzali tiene Milen a Veneru, tvoje deti. Nezavrhla si ma ani keď si prišla o zrak. Tvoje hriechy sú odpustené.“ Ezri tiež zvlhli oči dojatím a hlas sa jej mierne rozochvel. Položila žene ruku na čelo. Starenke nadskakovali ramená plačom. „Vstaň Kvetana!“ Ezri ju vzala za bradu. Zdvihla ju z pokľaku a vrátila jej zrak. Vyliečila jej všetky drobné neduhy, starenka sa narovnala v chrbte a Ezri ju omladila opticky o pätnásť rokov. A odblokovala jej povahové črty, ktoré mala potlačené, aby z nej bol úchvatný rečník. „Staň sa pastorom týchto ľudí. Káž im o zázraku ktorý sa ti dnes udial. Šír moje slovo a vyprávaj o Ezrien každému ochotnému načúvať.“
„Ja vidím!“ Nariekala starena a teraz nič nevidela pre očí plné sĺz. A vrhla sa Ezri do náručia.
Kým dojemný moment trval, Ezri našla najhoršieho človeka v dave, przniteľa mladých detí (lokálny farár) a ukázala naňho.
„Markustus!“ Teraz zmenila hlas na „hromový“. Dematerializovala na mužovi oblečenie, zhmotnila uprostred námestia kríž, naň muža prikovala (kúzlom) a zahrmela: „Kajaj sa!“
Chlap začal vrieskať bolesťou.
„Pros o odpustenie Fionu, Genevru, Magdalénu a Persíliu. Pros o odpustenie svojho Boha a spočiň na kríži do najbližšieho novoludnia! Ak ti za mesiac donesie kôrku chleba každé dieťa, ktoré si popsul a ich rodičia ti dajú v kalichu vodu a prežiješ, bude ti odpustené.“
Indivíduá v dave ktoré nemali čisté svedomie sa prikrčili hrôzou. Ezri na každého z nich pozrela naraz (aj to umožňoval kúzliaci softvér, akoby sa v jednom momente dívala na každého a iba na jedného z nich).
„Hriešnici kajajte sa! A vy čo ste mi ostali verní,“ teraz sa zadívala rovnakým softvérom individuálne na najvyššie čísla viery v dave. „Choďte hriešnym príkladom!“
„Ulica bola prakticky vyľudnená. V tom momente sa ozvalo hlasné trúbenie rohu. Ľudia vybiehali z domov a mestom sa šírila panika a krik. Znovu zaburácal roh a zvonil zvon.
„Poplááááááááááááááááááááááááááááááááách!“ Reval hlas z hradieb. Stále viac a viac okeníc buchotalo, ako ich zatvárali ženy, z otvárajúcich sa dverí sa ozýval detský plač, vybiehali ozbrojení muži brániť mesto a hluk a nočné ozveny prerastali v rámus a burácanie.
„Teraz sa asi dozvieme, prečo majú dvadsaťmetrové hradby.“ Zamudrovala Tá druhá. Všetci utekajúci okolo mali v očiach hrôzu. Brali meče, kuše, chudobní motyky a exotickú krásku s nahou, ešte exotickejšou Kes iba letmo prebehli očami. Ezri sa snažila telom zakryť Kes a rozhliadala sa po domoch. Našla jednoduchý vzorec. Kto býval v dome sám, nechal príbytok nestrážený. Kto tam mal rodinu spravil síce to isté, no ženy a detváky zabuchovali okenice a zatvárali dvere na závoru. V ulici ostalo päť domov s otvorenými okenicami a pozitívne z troch videla vybiehať „obrancov“ pred hrozbou. Nech už bola akákoľvek. Rýchlo potiahla Kes do najbližšieho z týchto príbytkov a hľadala jej oblečenie. O tri minúty už Kes navliekla do mužského, loveckého... Bolo jej o číslo väčšie a páchlo potom, močkou, koňmi a tabakom. Chvíľu hľadala aj nejaké cennosti, no najskôr vytipovala dom nejakého chudáka, nenašla ani len šperky. Vytiahla teda morskú pannu na ulicu, aby zistila, čo sa na hradbách deje. Kým prišla k hradbám, padali prvé výstrely. Tie mega-balisty s šípmi o veľkosti baranidla, že by sa dali použiť minimálne proti drakom strieľali až potom ako ich konce stráže zapálili. Mohutné pružinové mechanizmy a samotné vypustenie striel vydávali práskanie hlučnejšie ako delostreľba.
Ezri nechala Kes čakať pod hradbami a šplhala po rebríku. Hradby boli kamenné, široké, aby sa na ne zmestili po dva vozy vedľa seba. Pôsobili masívnejšie ako čínsky múr, omnoho vyššie a absolútne nedobytné. Najskôr na výťahoch a vozmi vozili „strelivo“ pre tie gigantické kuše – balisty. Zrovna bola Ezri svedkom nabíjania obrovského balistu, skoro tridsať chlapov nieslo poklusom k zariadeniu obrovskú strelu, o hrúbke kmeňa štyridsať ročného buku, na konci s hrotom o veľkosti dospelého chlapa. Ďalší traja kľukovým mechanizmom naťahovali tetivu z masívnej pásoviny, skôr to pripomínalo lodné lano a ozývalo sa mohutné prašťanie šponovania ohybných ramien, ktoré určite neboli drevené, ale kovové. Drnčanie napínaného lana vydávalo nepredstaviteľný lomoz, a do toho po hradbách pobehovali stovky chlapov. Niektorí v sedliackom, bežní strážcovia v dobových pancierovaných brneniach. Vonkajší kraj hradieb lemovali stovky lukostrelcov a ak zrovna nestrieľali, otáčali sa na sudy, v ktorých horel oheň, aby si pripaľovali nové šípy.
Niekto zvonka opieral o hradby neuveriteľne masívne rebríky, na ktoré by sa odhadom zmestilo aj päť chlapov bok po boku. Ozbrojenci s dlhými tyčami, skoro päťdesiati, sa s ručaním pokúšali jeden rebrík rovno pred Ezri odtlačiť od hradieb. Podľa námahy, ktorú ich to stálo, dĺžky tyčí a že ich päťdesiat v oceľových čižmách prešmykovalo ako sa do toho opierali, musel po rebríku šplhať minimálne kin-kong. A to asi aj podľa hradieb.
Pri Ezri ležalo niečo, čo ju zdržalo asi o sekundu a snažila sa to identifikovať. Pôsobilo to ako jedno z brnení, ktoré mali na sebe oblečené aj vojaci, no bolo zhúžvané, ako rozšliapnutá plechovka od piva a ak to bol kedysi vojak, musel naňho padnúť minimálne asteroid. A že to bol kedysi vojak sa dalo poznať, lebo z pokrkvaných otvorov na plechovke, ktorá bola kedysi brnením, tiekli zovšadiaľ končatiny, orgány, krv a všetko čo v takom chlapovi bolo. Kým sa pilotka rozhliadla, pristavený rebrík z druhej strany hradieb sa mohutnou silou znovu prirazil. Chlapi, ktorí sa ho snažili odtlačiť a teraz boj prehrali, popadali na zem. Ozvalo sa trieštenie brnení. Hradby sa otriasli, zdvihol sa kúdol prachu a cez okraj sa mrštne prevliekol prvý útočník.
Ezri znehybnela a vypleštila oči na niečo, čo sa nedalo pomenovať inak ako – Alien. Tvor skočil pred ňu pár metrov. Mal na výšku tri metre. Postava humanoidná, silne ochlpená, šedivá srsť, chodil po dvoch. V predklone mal dva a pol metra do výšky a ruky až po zem. Ľudské ruky, no neľudsky dlhé a chlpaté. Tvár medveďa, obrovské červené oči a reval desivejšie ako desať tyranosaurov vo všetkých rímejkoch Jurského parku dokopy. Toto čudo by do zaťatej päste bez problémov chytilo celú hlavu dospelého muža a stlačením ju rozpučilo ako plechovku od piva.
Ezri podvedome začasovala a uhla šípu z malej kuše, ktorý by ju zabil, lebo sa postavila do rany strelcovi, ktorý sa snažil zastreliť práve toho – tvora. Okrem prudkého úklonu trhla hlavou do boku, lebo ju nestíhali sledovať vlasy a švihla nimi, aby ich dostala z dráhy horiacej strely. Nech sa jej nechytia. Jej vlasy zasvišťali ako vrtuľa helikoptéry, vydali plesnutie nadzvukovej rany, ktoré sprevádzajú aj plesnutie bičom a strela jej prefrčala okolo hlavy.
Pilotky s genetickými vylepšeniami vedeli tak rýchlo hýbať hlavou, že dokázali vrkočom plieskať rovnako ako bičom a tieto plesnutia sa pri ich tréningu ozývali stovky rokov po telocvičniach zboru Elite. Tým vrkočom dokázali aj pretínať betónové stĺpy, ako agenti päsťami betónové steny v Matrixe.
Strážca ohromene vypleštil oči, ako podmanivá blondína uhla jeho horiacemu šípu. A asi dumal, okrem toho, či dobre videl, čo vôbec ženská na hradbách robí. Pilotka si ho nevšímala, zaujímalo ju stvorenie. Aj Ezri mala napozeraných kopu filmov a najviac to pripomínala predstavu filmárov – yetiho. Tá druhá tomu už stihla dať meno - trol. Inšpirovala sa knižkou v dome, kde bez vášne strávila dve hodiny plné vášne. Pilotku teraz uvedomiac si, že stále časuje, znepokojilo, že Trol sa hýbal len minimálne spomalene. Bol podstatne rýchlejší ako obyčajní ľudia. Len o niečo pomalší ako letiace šípy. Ona ak časovala, utekajúcich vojakov videla skoro ako statické sochy. Alebo ešte o niečo spomalené spomaľovačky z Matrixu.
Trol sa rozohnal a udrel jedného chlapíka. Čo z neho zostalo, letelo sto metrov. Náraz mu prevalil hrudník a z úst mu počas letu vypadávalo všetko, čo malo ostať v bruchu a hrudi. Skupinka nabíjajúca balistu si ho nevšímala, zvýšila tempo nabíjania a desiati vyskočili na zariadenie a snažili sa mohutnú konštrukciu otočiť práve na prvého útočníka, ktorý sa dostal na hradby. Trol si zas nevšímal ich a ako prvé sa vrhol na skupinku päťdesiatich, ktorí sa predtým snažili odstrčiť jeho rebrík, už sa pozviechali, odvážnejší tasili meče a sedliaci sa dali zbabelo na útek.
Trolovi stačili dva kroky, zahnanie labou a skupinka dvadsiatich ozbrojených rytierov vystrelila z hradieb v gigantickej explózií krvi, končatín a za ohromného rachotu plechu, brnení, mečov, trieštenia kostí a revu vlastencov. Až teraz Ezri pochopila, čo pokrčilo brnenie, ktoré videla toť pred sekundou. Trol mal neuveriteľnú silu. Keby to mala prirovnať k niečomu zo svojej doby, skupinka obrnených rytierov pod úderom päste trola skončila ako keby do nich v plnej rýchlosti nabúral plne naložený nákladný vlak. Každá strela z obyčajného luku či kuše, ktorá trola zasiahla, ho spomalila, mierne odhodila a ešte viac rozzúrila. Niektoré vyrážal, občas uhýbal, niektoré šípy aj chytal a ešte rýchlejšie ako leteli k nemu hádzal späť do strelcov. Ale striel bolo toľko, že postupne mal v sebe pozabodávaných asi osem. A chytila sa mu srsť. Na hradbách boli dokonca aj malí chlapci. A evidentne ich jedinou úlohou bolo pribehnúť k trolovi s vedrom, vyliať naňho zápalnú tekutinu a následne umrieť, lebo sa tým dostali do dosahu jeho láb. No pomáhalo to trolovi lepšie horieť. A nepáčilo sa mu to. O to srdnatejšie bojoval. Horel, zúril a mlátil všetko dookola. Oheň sa zdal byť univerzálny prostriedok na všetko, aj šelmy s nadprirodzenými schopnosťami, lebo jeho rýchlosť sa inak nazvať nedala. Keby to mala prirovnať k niečomu zo svojej doby, pomenovala by to genetické vylepšenia tretieho rádu. Ona mala štvorkové.
Potom sa konečne podarilo skupinke dotočiť balistu jeho smerom, kým sa trol venoval skupinke utekajúcich lukostrelcov (búchal ich po prilbách päsťou zhora a chlapi mizli, ako zatlčené klince). Ozvalo sa zrevanie veliteľa balistu, zadrnčala pružina lodného lana ako keď sa parníku odtrhne reťaz s lodnou kotvou a Ezri sa musela prikrčiť, aby uhla výbuchu hradieb, krvi, kostí a vnútorností, ktoré vyleteli z piatich chlapov čo odzadu ťali trola. Skupinka s balistom si nevšímala, že ich zabijú tiež. Pre fontánu chvíľu nič nebolo vidieť, mega strela zapichnutá do hradieb drnčala ako rozvibrovaný oceľový stožiar a z prachu vyšiel trol prepolený na dvoch. Od pása dole mu chýbalo telo, no aj tak sa ešte zúrivejšie plazil ako gigantická tarantula a rozsieval naokolo peklo. Aj napriek výkrikom umierajúcich sa ozval víťazný rev obrancov a chlapi pobehujúci okolo v snahe sa dostať z dosahu trola doňho stále vo väčšej kadencií strieľali horiace šípy. Trol spomaľoval. No kým zdochol, zabil ešte dvadsať mužov.
Od Ezrinho výstupu na hradby neuplynula ani minúta. Trol musel zabiť minimálne sto mužov, kým ho dostali a možno trojnásobný počet vážne poranil, alebo doživotne zmrzačil. Evidentne v tejto spoločnosti nefungovali ani hospice, lebo nezranení chlapi okamžite priskakovali k raneným, stonajúcim a kamarát-nekamarát, hádzali ich telá cez hradby. Aj napriek krátkemu vstupu Ezri pochopila, že trolovia sa živia ľudským mäsom. Trol popri zabíjaní stihol pár končatín aj skonzumovať. A obrana spočívala aj v kŕmení trolov zranenými.
Pohľad na hradby naznačoval, že sú tu ešte tri rovnaké rebríky a aj po tom, z ktorého prišiel prvý trol, už šplhal hore ďalší. No kým neutekali, zdalo sa, že je čas. Ezri preto prešla na kraj hradieb, aby nazrela dolu. Tam bolo sedem ďalších trolov. Traja už horeli. Jedného prišpendlila k zemi masívna strela z balistu a bezmocne sa šklbal a horel. Jeden však na rebríku aj napriek plameňom šplhal hore. Rovno k Ezri. Vyskočil pred ňu a zreval tak desivo, že okolití obrancovia sa rozutekali s podozrivo mokrými nohavicami. Trol sa akoby mimochodom zahnal po Ezri predpokladajúc, že ju zabije, ako kohokoľvek v dave. Dokonca sa už otáčal a rozhliadal po ďalšej obeti. Keď mu Ezri chytila ruku a prežila jeho úder, prekvapene sa na ňu otočil a pokúsil sa vyslobodiť labu. Ezri ju držala útlou ženskou rúčkou a zdalo sa, že ju má prichytenú v stene. Trol zodvihol obočie a povedal, „Hu?“
Druhou rukou sa ešte rýchlejšie pokúsil udrieť blondínu z druhej strany. Tiež ju chytila a trol od prekvapenia zabudol, že horí. Celou silou trhol rukami a pokúsil sa ju udrieť hlavou. Ezri uhla, podobnou rýchlosťou sa mu presunula za chrbát a dostala jeho ľavú ruku do bolestivej páky. Trol sa zložil na kolená a reval od bolesti. Pilotka tlačila ruku do neprirodzenej polohy až kým sa neozvalo praskanie kĺbu a trol sa rozbliakal ešte hlasnejšie.
Zúriaca beštia sa jej vytrhla. Zlomená ruka jej nevládne ovísala. Povyskočila smerom k Ezri a zahnala sa zdravou rukou na zničujúci úder zhora, ako kladivo božie. Miesto bežného efektu skomprimovania ženy do centimetrovej mláčky krvi, Ezri úder zachytila s miernym pokrčením v kolenách. Ruku prechytila a vykrútila, znovu sa ocitla oblude za chrbtom. Trol sa pokúsil ju kopnúť dozadu. Nastavila lýtku pätu a zlomila mu nohu. Vzápätí mu zlomila aj druhú ruku a potom ho chytila za hlavu v škrtiacej páke a vyvinula všetku silu, aby mu zlomila väzy. No trol mal príšernú silu v krku. Len pomaly otáčala hlavou do stále neprirodzenejšej polohy. Keďže trol bol na kolenách a mal polámané obe ruky, nemohol nič urobiť, iba sa zúrivo metal a snažil sa mohutnou tlamou zahryznúť Ezri do ruky.
Pilotka švihla hlavou, ozvalo sa nové plesnutie biču, krátke hvízdanie ako pri dopade balistickej strely a koniec jej copu, na ktorom mal malé vidličky (požičala si ich od Kes ako estetický doplnok), rozmliaždil trolovi lebku a vyprsklo mu jedno oko. Až to ho oslabilo natoľko, že sa jej podarilo dotočiť mu hlavou a zlomila mu väzy.
Ona bola tiež na kolenách a až keď sa zdvihla a rozhliadla, postrehla, že vedľa stojí druhý trol a celej scéne ohromene prizerá. A ešte asi päťdesiat chlapov. Aj boj na hradbách ustal. Zrazu po všetkom tom rámuse ostalo neuveriteľné, skoro absolútne ticho. Jediné zvuky boli chrchlanie neďaleko umierajúceho, klopotanie dažďa na kamennú stenu hradieb a syčanie horiacej srsti mŕtveho trola.
Druhý trol, keď sa naňho žena v meštiackom oblečení bez kvapky krvi otočila, sa spamätal, skočil z hradieb a dal sa na útek. Niečo zreval na kamarátov a tí ho nasledovali. Na hradbách ešte minútu panovalo ohromené ticho. Vzápätí sa prelialo do víťazného bojového pokriku a skandovania. Pilotka sa rozhliadala po nových fanúšikoch, stále širšie sa ceriacich držkách, mohutnejúcom dave a mračila sa stále viac. Lebo skandovali jej meno.“
