Škótsko: sedemnásť dní v krajine, kde aj ovca vyzerá, že vie viac než ty

Keby sa vesmír jedného rána zobudil, pozrel na seba do zrkadla, zistil, že je starý, studený, vlhký a že mu po tvári lezú ovce, pravdepodobne by sa volal Škótsko.

A my sme sa doň rozhodli ísť dobrovoľne na medové týždne.

Nie na dva dni. Nie na víkend s hotelovým županom, raňajkami v cene a wellness procedúrou.

Ale na sedemnásť dní pod stan, do kempov, divočiny, dažďa, vetra a krajiny, kde slovo „sucho“ existuje iba ako stará keltská legenda, ktorou miestni strašia deti.

Romantická predstava, ktorá zmokla

Na začiatku má človek romantickú predstavu vytvorenú v teple domova, keď pozerá fotografie škótskych útesov, hradov a jazier.

Dolín, kde sa hmla prevaľuje cez kopce ako starý boh, ktorý sa nevie rozhodnúť, či ešte vládne svetu, alebo len zabudol ísť do dôchodku.

V predstave ste dobrodruh.

V realite ste človek v mokrých topánkach, ktorý drží v jednej ruke stanový kolík, v druhej mobil s umierajúcou batériou a má výraz bytosti, ktorá práve pochopila, že vietor nie je pohyb vzduchu, ale osobný nepriateľ.

Prvé dni boli ešte plné nádeje.

Požičané auto pôsobilo ako technologický zázrak. Malý pozemský koráb, ktorý nás mal preniesť cez krajinu hradov, útesov, jazier a miest, kde sa človek cíti, akoby sa história len na chvíľu vzdialila na toaletu a každú sekundu sa môže vrátiť s mečom v ruke.

Volant na nesprávnej strane

Auto malo volant na nesprávnej strane.

Samozrejme, z pohľadu Škótov bol na správnej.

Z pohľadu kontinentálneho človeka, ktorý si celý život zvykal, že ľavá strana vozovky slúži ako skratka do márnice, to bol malý tréning posmrtného života.

Každá križovatka bola testom intuície a kruhové objazdy pôsobili ako pretáčanie starej VHS-ky od konca.

Navigácia pokojne hlásila:

„O sto yardov odbočte vpravo.“

Tá veta znela až príliš jednoducho.

Ako všetky vety, ktoré v dejinách ľudstva predchádzali katastrofe.

Vpravo totiž neznamenala len doprava. Znamenala: odbočte na úzku cestu, kde sa vedľa vás zmestí jedna ovca, polovica druhej ovce, tri steblá trávy a absolútne nič ďalšie. Ak oproti pôjde auto, jeden z vás bude musieť cúvať do minulosti.

Škótske cesty sú zvláštny druh filozofickej skúšky.

Nie sú postavené na dopravu.

Sú postavené na pokoru.

Človek po nich nejazdí, človek sa im ospravedlňuje.

Najmä keď zistí, že v protismere sa blíži obytný voz o veľkosti paneláku, šoférovaný turistom, ktorý má v tvári rovnaký výraz ako vy.

Výraz:

„Ja som si myslel, že toto bude dovolenka.“

Ovce ako bezpečnostná služba

A potom prišli ovce.

Nie jedna či dve. Nie idylické malé stádo, ktoré by sa dalo odfotiť na pohľadnicu s nápisom „Greetings from Scotland“.

Ovce boli všade.

Na lúkach. Pri cestách. Na cestách. Pred autom. Za autom. Vedľa auta. Na strmých útesoch, kde sa báli pristávať aj čajky.

Škótska ovca nie je zviera, ale chlpatý colník medzi svetom človeka a hmly.

Ovce nás sledovali pri každom zásadnom životnom rozhodnutí.

Keď sme stavali stan. Pri hľadaní suchých ponožiek. Keď sme vystupovali z auta pri hrade a vietor nám strhol polovicu kože z tela.

Ovca prežúvala a dívala sa.

ilustračný obrázok

V jej očiach nebol výsmech. To by bolo príliš ľudské. Bol tam pokoj bytosti, ktorá už videla Rimanov, Vikingov, klany, anglických kráľov, turistov v nepremokavých bundách a pravdepodobne aj niekoľko slovenských dovolenkárov, ktorí prišli s tým, že „veď stanovanie bude romantika“.

Romantika prišla.

Len bola mokrá.

Stanovanie v Škótsku má niekoľko fáz.

Prvá fáza: nadšenie.

Človek rozkladá stan a cíti sa slobodný. Nad ním sú hory, pred ním jazero, v diaľke sa črtá hrad a vo vzduchu je vôňa divočiny.

Duša rastie.

Ego sa rozpína.

Človek má pocit, že sa vrátil k podstate bytia.

Druhá fáza: vietor.

Človek drží stan oboma rukami, kolenom, bradou, zvyškom dôstojnosti, zatiaľ čo ho facká látka stanu a z neba padá toľko vody, že sa nepodivíte, ak vám okolo hlavy prepláva losos.

Tretia fáza: ticho po búrke.

Teda nie skutočné ticho. V Škótsku neexistuje ticho. Existuje len vietor, ktorý si na chvíľu prečíta vaše zúfalstvo a rozhodne sa pokračovať jemnejšie.

Vtedy sedíte v stane, počúvate kvapky dopadajúce na plachtu a premýšľate, či sa človek naozaj vyvinul z opice, alebo z mokrej ponožky.

A predsa — práve v tom je čaro.

Lebo ráno rozopnete stan a pred vami je krajina, ktorá vyzerá, akoby ju niekto stvoril v momente, keď bol ešte Boh mladý, dramatický a mal výborný vkus na zelenú.

Hory sa dvíhajú z hmly.

Jazerá sú tmavé ako oči starých príbehov.

Tráva svieti farbou, akú doma vidíte len na televízore s príliš nastaveným kontrastom.

Útesy padajú do mora s takou samozrejmosťou, že človek zrazu pochopí, prečo staré národy verili v bohov, obrov, duchov a kliatby.

Keď stojíte na škótskom útese a vietor vám prečesáva mozog zvnútra lebky, predstava, že svet je len náhoda, zrazu pôsobí ako mestská hypotéza.

Hrady, ktoré prežili čas

Hrady boli kapitola sama o sebe.

Škótsky hrad nie je budova.

Je to zvyšok tvrdohlavosti.

Kamenný dôkaz, že ľudia kedysi pozerali na zimu, hlad, vojny, more, nepriateľské klany a povedali si:

„Tu postavíme dom. A aby to nebolo ľahké, dáme ho na skalu.“

Behali sme po hradoch ako civilizovaní barbari s foťákom. Každý hrad mal svoju atmosféru.

Jeden sa týčil nad vodou, akoby čakalina návrat kráľa, ktorý sa zdržal sedemsto rokov. Iné boli už len ruiny, no presne také, pri ktorých človek zistí, že niektoré veci sú krajšie, keď sú rozbité.

Lebo v celistvom hrade býva sprievodca, vstupné a obchodík so suvenírmi.

V ruine býva vietor, tráva, havrany a pocit, že čas nie je čiara, ale hladný pes, ktorý raz dobehne všetko.

Práve tieto ruiny hradu mali podľa legendy inšpirovať Brama Stokera pri písaní Draculu.

Edinburgh, Inverness a jazero, ktoré si nechalo tajomstvo

Návšteva Edinburghu bola krátka.

Je to mesto, ktoré vyzerá, akoby ho navrhli gotickí architekti, básnici s depresiou a niekto, kto mal rád schody.

Veľa schodov.

Mesto má v sebe vznešenosť, temnotu a zvláštny druh elegancie, pri ktorej človek čaká, že spoza rohu vyjde profesor mágie, kráľov duch alebo turista s pohárom kávy za cenu menšieho obeda.

Kráčali sme ulicami, kde aj kameň pôsobil vzdelanejšie než priemerný komentár na internete.

Budovy sa dívali zhora, akoby nás hodnotili.

A medzi tým... moderné stavby.

Vedľa tej starobylej krásy pôsobili asi tak prirodzene, ako fitnes náramok na ruke stredovekého kata. A človek unavený schodmi si zrazu kladie zvláštne otázky. Rátalo by sa katovi v práci jedno máchnutie ako krok na krokomeri?

Alebo... ako je možné, že údajne špinaví, premrznutí, morovými ranami bičovaní predkovia, ktorí sa mali podľa moderných predstáv medzi dvoma epidémiami ledva stihnúť dožiť tridsiatky, si nejako našli čas ťahať obrovské kamene cez blato? A nakoniec, keď ich všetky nejako dotiahli do Edinburghu a netušili, čo so zvyšnými rokmi života, povedali si: a čo? Naukladajme ich na seba!

Potom Inverness.

Inverness pôsobí ako pokojnejší brat Edinburghu. Menej teatrálny, menej gotický, viac akoby povedal:

„Áno, tiež mám históriu, rieky, mosty a atmosféru, ale nemusím kvôli tomu každých päť minút vyzerať ako obálka temného románu.“

Nasledovalo Loch Ness.

Jazero, ktoré je slávne tým, že v ňom údajne žije príšera, čo je možno najúspešnejší marketingový ťah v dejinách studenej vody.

Loch Ness je obrovské, tmavé a hlboké. Vyzerá presne ako miesto, kde by mohla žiť príšera. Alebo kde si človek veľmi rýchlo vie predstaviť, že tam príšera žije, ak potrebuje predať magnetky, tričká a plyšové zvieratá.

Pozerali sme na hladinu.

Nessie sa neukázala.

Čo je, úprimne, pochopiteľné. Keby som bol praveký vodný drak a na breh by každý deň chodili ľudia s mobilmi a očakávaním, že kvôli nim vystrčím krk z vody... tiež by som ostal dole.

Možno tam je.

Možno nie.

Možno je Nessie len miestna metafora pre všetko, čo v Škótsku človek cíti, ale nevie odfotiť. Pre tú zvláštnu prítomnosť niečoho starého, čo sa ukrýva pod hladinou krajiny. Pre pocit, že pod každým kopcom je príbeh, pod hradom krv, pod hmlou minulosť — a pod každou ovcou nový plán, ako vám vstúpiť do cesty.

Škóti, turisti a stredná Európa ako stav duše

Jedna z najzvláštnejších vecí na Škótsku však nebola príroda.

Ani hrady.

Ani útesy.

Ani to, že ovca dokáže stáť uprostred cesty s autoritou dopravnej značky.

Najzvláštnejší boli Škóti.

Boli milí.

Nie takou tou naučenou, turistickou milotou, kde človek cíti, že úsmev bol započítaný do ceny služby. Oni boli milí prirodzene.

Akoby ich celý život bičoval vietor, máčal dážď, obklopovali hory, močiare, studené jazerá a dejiny plné klanových konfliktov — a oni si po tom všetkom povedali:

„No nič, aspoň sa budeme k ľuďom správať slušne.“

Pomohli. Poradili. Usmiali sa. Prehodili pár viet. Nevyzerali, že ich naša existencia uráža.

A potom niekde okolo prešiel mrzutý turista.

Tváril sa, akoby mu niekto pred piatimi minútami ukradol zmysel života, predal ho na parkovisku a ešte mu zaň nedal bloček. Frflal. Nadával na počasie, ceny, cesty, kávu, druhých turistov, selfie, ruiny, na hmlu aj vietor.

Pritom začujete češtinu. Alebo slovenčinu.

A zrazu sa vo vás pohne čosi hlboké, národné a mierne bolestivé. Nie hrdosť. Skôr tiché poznanie, že stredná Európa je stav duše, ktorý si človek berie so sebou aj na koniec sveta.

Škót stojí v daždi a povie:

„Beautiful day, isn’t it?“

Slovák stojí v tom istom daždi a povie:

„No toto je v riti.“

A obaja majú pravdu.

Len jeden z nich sa rozhodol, že mu tá pravda nepokazí deň.

Svätý grál menom sušička

A potom príde moment, keď sa po dňoch v divočine dostanete do kempu.

Nie do hotela.

Nie do civilizácie v plnom zmysle slova.

Len do kempu.

Ale po niekoľkých dňoch stanovania v mokrej tráve, vetre a krajine, kde aj kameň vyzerá, že má vyššiu vlhkosť než slovenská pivnica po povodni, pôsobí kemp ako vesmírna stanica spásy.

Je tam sprcha.

Teplá voda.

Elektrická zásuvka.

A niekde v diaľke, ako svätý grál všetkých premočených pútnikov, stojí sušička prádla.

Človek k nej kráča pomaly.

S úctou.

Takmer nábožne.

V rukách nesie veci, ktoré kedysi bývali oblečením, no po škótskej divočine sa zmenili na vlhké archeologické nálezy.

A hlavne nesie topánky.

Topánky, ktoré prešli blatá, útesy, lúky, cesty, kempové chodníky a niekoľko stavov duševného zrútenia.

A vtedy to uvidí.

Na sušičke je napísané:

Zákaz sušiť topánky.

Škótsko je krajina, kde mokré oblečenie neschne.

Ono iba mení teplotu.

Ráno je studené a mokré.

Cez deň je menej studené a stále mokré.

Večer je znovu studené, mokré a má navyše zvláštny pach víťazstva prírody nad človekom.

Po niekoľkých dňoch začne mať batožina vlastnú osobnosť.

Topánky vlastný názor.

Ponožky vlastnú históriu.

A vtedy sa prístavy stávajú požehnaním.

Nie preto, že sú malebné. Aj keď sú. Nie preto, že majú lode, móla, čajky a tú zvláštnu melanchóliu miest, odkiaľ ľudia odchádzajú na more a nie vždy sa vracajú rovnakí.

Ale preto, že v prístavoch smrdia ryby.

A človek, napáchnutý škótskymi skanzenmi, mokrým stanom, nedostatkom sušičiek a textilnou mikroflórou vlastného batožinového priestoru, tam zrazu pocíti úľavu.

Konečne miesto, kde nie ste najväčší problém v ovzduší.

ilustračný obrázok (nie fotografia)

Keď sa život zjednoduší na tri otázky

Najväčším objavom výpravy však nebolo jazero, hrad ani útes.

Bolo to poznanie, že nepotrebujeme pohodlie, aby sme boli šťastní.

Potrebujeme len občas suché ponožky, funkčný varič, teplý spacák, auto, ktoré neodišlo do priekopy, a niekoho, s kým sa môžeme smiať v momente, keď by osamelý človek už začal vyjednávať s pohanskými bohmi o výmene duše za kúpeľňu.

V kempe sa život zjednoduší.

Doma riešite účty, prácu, internet, správy, algoritmy, ľudí hádajúcich sa o veciach, ktorým nerozumejú, a nekonečné množstvo drobných civilizačných povinností, ktoré sa tvária dôležito len preto, že sme ich vymysleli.

V stane riešite tri veci.

Je mokro?

Je zima?

Kde je čelovka?

A v tej jednoduchosti je niečo podozrivo liečivé.

Človek sa zrazu prestane tváriť, že je vrcholom evolúcie.

A s pokorou ide ďalej.

Od hradu k hradu.

Od útesu k útesu.

Od jazera k jazeru.

Od ovce k ovci.

Po cestách krútiacich sa krajinou ako myšlienky človeka, ktorý si hneď ráno pustil správy.

Cez dediny, kde domy pôsobili, akoby ich postavili ľudia s hlbokým rešpektom k dažďu.

Popri vodopádoch padajúcich zo skál s takou drámou, že by im závidel držiteľ Oskara.

Cez údolia, kde hmla visela tak nízko, že ste mali chuť predstaviť sa jej.

A stále sa vracala rovnaká otázka:

Prečo je to také krásne?

Veď objektívne je tam často zima.

Fúka.

Prší.

Cesty sú úzke.

Domáci sa po nich rútia rýchlosťou, že sa modlila aj navigácia.

Spanie v stane má ďaleko od postele. Človek si každé ráno skladá svoj malý textilný domov ako utečenec z pohodlia.

A ak máte predstavu, že budete vyzerať na fotkách ako cestovateľ z reklamy, Škótsko vás veľmi rýchlo premení na bytosť, ktorá síce stojí pred epickým výhľadom, ale tvári sa, akoby práve prehrala s pončom.

A predsa je to krásne.

Možno práve preto.

Lebo Škótsko vám nič nedáva zadarmo. Ani výhľad. Ani slnko. Ani pocit víťazstva. Všetko si musíte vychodiť, vyčakať, vytrpieť, občas sa pokloniť pred sušičkou na ruky, aby ste si usušili vlasy.

A keď potom na pár minút vyjde slnko, krajina sa rozžiari až absurdne nádherne.

Medové týždne ako crash test

A teraz zásadná otázka:

Je dobrý nápad ísť na podobnú výpravu ako novomanželia na medové týždne?

Odpoveď znie: áno.

Ale iba ak chcete zistiť pravdu.

Nie tú romantickú, instagramovú pravdu, kde dvaja ľudia stoja na útese, vietor im dramaticky veje vlasmi a pod fotkou je napísané niečo o láske, slobode a spoločnej ceste.

Škótsko preveruje inú pravdu.

Takú, ktorá sa ukáže, keď ste obaja unavení, hladní, mokrí, v aute je bordel ako po úteku malej armády, topánky sa nedajú usušiť, stan treba postaviť v daždi, navigácia vás vedie cestou, ktorá vyzerá ako omyl kartografa, a jeden z vás povie vetu:

„Myslím, že tu niekde malo byť parkovisko.“

A druhý už nemá silu byť dobrý človek.

Medové týždne v stane nie sú dovolenka.

Sú manželský crash test.

Hotelové medové týždne vám ukážu, ako sa spolu viete smiať pri víne.

Škótske medové týždne vám ukážu, či sa spolu viete smiať, keď sa vám víno v kufri kotúľa medzi varičom, mapou, nabíjačkou, ktorá sa stratila, a bundou, o ktorej už nikto nevie, či je mokrá zvonka alebo zvnútra.

A práve preto to môže byť geniálne.

Lebo ak dvaja ľudia prežijú sedemnásť dní medzi stanmi, hradmi, ovcami, útesmi, dažďom, vetrom, úzkymi cestami a prístavmi, kde ich pred vlastným pachom zachránia ryby, niečo sa v nich zocelí.

Nie lacnou romantikou, ale ako sa zocelí meč.

Ohňom, tlakom, údermi a opakovaným ponáraním do studenej vody.

A keď potom stoja spolu na útese, mlčia, vietor im berie slová z úst a pod nimi sa more láme o skaly, možno si nepovedia nič veľké. Možno žiadne vyznanie. Žiadnu vetu hodnú svadobného príhovoru.

Možno len jeden povie:

„Je ti zima?“

A druhý odpovie:

„Trochu.“

A prvý mu podá bundu.

A presne v tom je láska.

Nie v tom, že spolu nikdy nezmoknete.

Ale v tom, že keď zmoknete, stále chcete stáť vedľa seba.

Je to menej šampanské na izbe a viac instantná káva vo vetre. Menej biele posteľné prádlo a viac spacák, ktorý sa ráno tvári ako ďalší vlhký spolubývajúci. Menej wellness a viac otázka, či sa dá dôstojne prezliecť v aute zaparkovanom medzi dvoma kopcami a jednou zvedavou ovcou.

Ale možno práve preto to funguje.

Lebo manželstvo tiež nie je hotelový pobyt s dokonalým počasím.

Manželstvo je skôr dlhá cesta požičaným autom po neznámej krajine. Občas zle odbočíte.

Občas prší.

Občas neviete, kde budete spať.

Občas je na sušičke napísané, že nesmiete sušiť práve to, čo najviac potrebujete usušiť.

Ale ak sa aj vtedy viete rozosmiať, rozdeliť si posledný suchý kus oblečenia a ísť spolu ďalej, potom to možno neboli len medové týždne, ale prvá veľká skúška spoločného života.

Hlavná postava je krajina

Sedemnásť dní v Škótsku teda nebolo dovolenkou v bežnom zmysle slova.

Bola to skúška, či sa ešte dokážeme radovať z vecí, ktoré nie sú pohodlné.

Či sa vieme smiať, keď nám tečie do topánok.

Či vieme stáť na útese a nechať vietor, aby nám preorganizoval účes, myšlienky aj predstavu o vlastnej dôležitosti.

A či vieme prijať, že v krajine ako Škótsko nie je človek hlavná postava.

Hlavná postava je krajina.

Človek je len dočasný návštevník v nepremokavej bunde.

Malý, smiešny, premočený organizmus, ktorý si požičal auto, kúpil letenku, postavil stan a myslel si, že ide objavovať Škótsko.

V skutočnosti Škótsko objavovalo jeho.

Testovalo ho dažďom, skúšalo vetrom a meralo útesmi.

Pozorovalo ho očami oviec.

Mlčalo k nemu hradmi.

A keď už bol unavený, mokrý, vyfúkaný a konečne trochu pokorný, na chvíľu mu ukázalo, prečo sa do podobných krajín ľudia vracajú.

Nie preto, že sú pohodlné.

Ale preto, že im vracajú niečo, čo pohodlie pomaly zabíja.

Pocit, že žijú.

A keď sa po sedemnástich dňoch vrátite späť a pozriete si fotografie, stane sa zvláštna vec.

Nepamätáte si najviac únavu.

Ani zimu.

Ani dážď.

Ani ten nápis na sušičke.

Pamätáte si hmlu nad kopcami.

Cestu medzi zelenými svahmi.

Hrad v diaľke.

Smiech v aute.

Loch Ness, ktoré nič neukázalo, a predsa malo tvár tajomstva.

Edinburgh, ktorý vyzeral ako mesto z knihy.

Inverness, pokojné a dôstojné.

Útesy, na ktorých vietor pripomínal, že telo je len dočasné lešenie pre úžas.

A ovce.

Samozrejme ovce.

Lebo nech už človek v Škótsku hľadá čokoľvek — históriu, krásu, dobrodružstvo, pokoj, prírodu, romantiku, dôkaz, že stan sa dá zložiť aj v stave pokročilej existenciálnej únavy — vždy nakoniec nájde ovcu.

Stojí tam.

Prežúva.

Díva sa.

A v jej pohľade je tichá, nadčasová veta celej výpravy:

„Prišli ste sem na sedemnásť dní. My sme tu večnosť. Vitajte.“